banner

Poľsko-Ukrajinské "Bieščady"

22. august 2012webmaster

Už pri rozlúčke s priateľmi z Mielca a ostatnými poľskými turistami na 58. roč. sme si sľúbili, že prídeme aj na 59. stretnutie, keďže nás Poliaci pozvali na ukrajinskú časť Bieszczadov. Sľub sme dodržali a tak v stredu ráno 8 členná skupina naberá smer Ukrajina. V Michalovciach doplňujeme zásoby potravín (neskôr sa ukáže, že celkom zbytočne) a okolo poludnia zastavujeme na slovensko-ukrajinskej hranici. Nepotvrdzujú sa informácie o 3-4 hodinových zdržaniach a tak za necelú hodinu sme bez problémov na ukrajinskej strane. Po celkom dobrej dvojprúdovej komunikácii pokračujeme do vnútrozemia do dedinky Huklivyj, kde máme turbazu. Okolo sú samé roviny, až za Svaljavou sa objavujú kopce, na obzore sem tam zhliadneme poloniny. Tam niekde je náš cieľ - polonina Boržava. Tesne pred cieľom dobiehame Poliakov. Okolo 16. hod nám prístroj GPS hlási, že sme na mieste. Prichádzajú aj poľskí turisti, ktorí prvé dni týždňa boli v inej severnejšej časti časti Bieszczad. Nasledujú zvítania, stísky rúk a radosť zo stretnutia. Ubytovanie máme v novopostavenej ubytovni hotelového typu na veľmi slušnej úrovni a so všetkým čo je potrebné na dôstojné prenocovanie. Súčasťou turbazy je hotel Natalia (na úrovni asi nášho štvorhviezdičkového hotela), kde nás obsluhuje sympatická Nataša a čo je podstatné za ceny, aké sú v našich obyčajných reštauráciach.
Ráno nás budí kikiríkanie kohútov, (ale tí ukrajinskí asi nemajú pojem o čase, pretože začínajú spievať už o druhej ráno) a pokrikovanie pastierov, ktorí vyháňajú stáda na pašu. Sme predsa na dedine, kde sa ešte tradične gazduje. O 6. hod. vyrážame. Bezoblačná obloha nás bude sprevádzať celý deň. Najprv celu hodinu kráčame bočnou ulicou pod úpätie lesa. Cesta je vysypaná makadamom a tak aj vyzerá. Po ďalších dvoch hodinách sme na hrebeni. Pred nami sa otvára centrálna časť pohoria Boržavy. Vľavo máme Velikij Verch a pred nami najvyšší vrchol Stoh. Po krátkom oddychu pokračujeme hrebeňovkou na Velikij Verch. Tu stretávame štvoricu turistov z Česka a prvú turistickú značku. Ale odkiaľ ide a kam pokračuje sa nedozvieme. Nenašli sme ani jednu smerovku. My pokračujeme na Stoh (1686m). Po ľavej aj pravej strane hrebeňa sú nekonečné polia boruviek a na nich vidno miestnych zberačov. Po piatich hodinách si s Jurekom podávame ruky na najvyššom vrchu Boržavy. Sú tu zvyšky po jednej z najväčších radarových staníc bývalej Varšavskej zmluvy. Podľa miestnych druhá taká bola umiestnená pri Hradci Královom. Zaslúžime si dlhší odpočinok. Po hodinke sa vraciame späť. Najprv hrebeňovkou, na ktorej stretávame zberačov s plnými vedrami boruviek, neskôr nekonečným klesaním schádzame do východiska dnešnej túry. Úmorné slnko nám míňa posledné zásoby pitia. Pri prvom dome si dávame povestného čapáka. Osviežuje tak ako naše len s tým rozdielom, že za menej ako polovičnú cenu. Celá trasa nám trvala 10 hodín.
Na druhý deň stávame o hodinu neskôr. Tie kohúty si nedajú povedať. Ale bolo zaujímavé sledovať ako jeden druhému kontruje. Autobusmi sa presúvame do dediny Bilosevica. Tu sa začína výstup na najvyšší vrchol Bieszczad, 1408 m Pikuj, kvôli ktorému sme cestovali na Ukrajinu. Neďaleko pramení rieka Latorica. Cesta vedie najprv lesom a potom strmým výšvihom cez boruvkové polia na vrchol. Zdolávame ho za necelé tri hodiny. V opare na severe rozoznať Tarnicu a Halicz, známe vrcholy z minulého roku na poľskej strane Bieszczad. Na juhu je v plnej kráse pohorie Boržava. Práve cez Pikuj viedla v minulosti za prvej republiky hranica medzi Československom a Poľskom. Pikuj geograficky patri do Bukovskej poloniny. Zberači boruviek nám radia, ktorým chodníkom sa pobrať dole z hrebeňa. O tri hodiny neskôr čakáme v dedinke Serebovec na mikrobusy, ktoré nás dopravia na turistickú základňu.
Na tretí deň opäť vyrážame autobusmi do dedinky Torun. Miestni nám radia ako sa dostať na Smerek - 1425m vrchol v pohorí Verchoviny. Výstup trvá necelé tri hodiny. Výhľady sú parádne, kruhové ako zo všetkých vrcholov. Nezdržiavame sa pridlho a hľadáme chodník dole. Ako vždy poradia boruvkári. O čosi nižšie v lese chodník strácame. Neostáva nič iné len intuitívne smerovať nadol. Nakoniec schádzame do dediny Novoselyce, hoci pôvodne sme mali namierené do susednej. Musíme si priplatiť za autobus. O šiestej večer sme na ubytovni. Končí sa nám tretí deň aktívneho spoznávania poloním Zakarpatskej Ukrajiny. Tých možností je ešte strašne veľa. V úmornej horúčave máme toho akurát dosť. Večer si posedíme s Poliakmi pri vatre. Nehovorím pri speve, lebo ten nám akosi nejde. Zato Poliakom veľmi dobre. Asi si to lepšie nacvičili.
V nedeľu ráno sa dlho nezdržujeme, lúčime sa s priateľmi a o 9.00 hod vyrážame na Užhorod. Na hranici nás držia o čosi dlhšie. Je predsa dovolenkové obdobie a vstupujeme do schengenského priestoru. Nič iné neostáva len poslušne strpieť 2,5 hodinové odbavovanie colníkmi a pásovkami na ukrajinskej aj našej hranici. V podvečer sa dostávame do Starej Ľubovne.
Polonina Boržava sa rozkladá v strednej časti Zakarpatskej Ukrajiny, medzi Svaljavou a Volovcom. Je to najväčšia polonina v tejto oblasti a jej hrebeň má približne 45 km. Má prevažne trávnatý charakter. Najvyšší vrchol je Stoh (iné zdroje uvádzajú Stoy, Stoj 1681m). Do I. svetovej vojny Boržava bola súčasťou pohoria Bieszczad. Turistické značenie takmer neexistuje. Je dobré mať turistické mapy, ale najme vedieť ich čítať. My máme Poliakov. /Text: Ján Kunák. Foto: anna Kopčáková/